Reichstag požiarny dekrét

V noci 27. februára 1933 horela budova Reichstagu, v ktorej od roku 1894 sídlili rôzne nemecké parlamenty. S nacistami pri moci, v tú istú noc, začiatok konca demokraciu v Nemecku, koniec, ktorý by bol ratifikovaný nasledujúci deň s vyhláška ktorého meno sa odvolávalo incident.

The Reichstag požiarny dekrét Bol to zákon schválený prezidentom Nemecka (Paul von Hindenburg) na žiadosť – a na nátlak – kancelárky. Adolfa Hitlera, ktorý pozastavil rôzne občianske slobody, aby sa predišlo hypotetickému povstaniu ľavicový.

Toho posledného sa najviac obávala konzervatívna nemecká vládnuca trieda, pričom obe sa pozerali na príklad toho, čo sa stalo v Rusku s revolúcia, ako s vlastným skúsenosti domáce násilie revolučných pokusov po 1. svetovej vojne, ktoré boli rázne potláčané násilie.

V tú noc, keď došlo k požiaru, bol zatknutý Marinus van der Lubbe, holandský komunistický aktivista, ktorý bol obvinený zo založenia ohňa.

Van der Lubbe je zatknutý po tom, čo sa pokúsil podpáliť iné verejné budovy, hoci existuje veľa historikov, ktorí spochybňujú jeho autorstvo. Neskôr budú zatknutí aj ďalší traja komunistickí vodcovia (Georgi Dimitrov, Vasil Tanev a Blagoi). Popov), ktorí by svojou vynikajúcou rétorikou odhaľovali najmä nacistické argumenty Dimitrov.

Tí, ktorí pochybujú o Lubbeho autorstve, tvrdia, že požiar mohol byť nacistickým sprisahaním, a preto ho vykonali národnosocialistickí militanti.

Nech je to akokoľvek, nacisti sa chopili príležitosti chopiť sa ešte väčšej moci a na druhý deň prezident Hindenburg schválil tzv. zákona o ktorých hovoríme.

Dekrét na dobu neurčitú a vzhľadom na situáciu pozastavuje slobodu prejavu, tlače, zhromažďovania, združovania (súvisiace s predchádzajúcim) a tajomstvo komunikácie. Taktiež obdaril úrady plnou mocou.

To v praxi vykorenilo nemeckú demokraciu a premenilo ju na policajný štát, v ktorom by niekto občan bol bez práva podrobený svojvôli vláda a úrady, ktoré mali povedať o nacistickej strane.

Nacistická vláda tiež využila príležitosť na centralizáciu právomocí, ktoré dovtedy mali spolkové krajiny, a na hromadné zatýkanie odporcov.

Takto a za pár dní zmizla komunistická opozícia z verejného života, odvtedy musí žiť v najabsolútnejšom utajení.

V následných voľbách do Ríšskeho snemu 5. marca toho istého roku (snemovňa zasadala medzitým v inej budove) získali nacisti 44 % hlasov, čo to by viedlo k schváleniu následného splnomocňovacieho zákona z roku 1933, podľa ktorého zostal samotný Ríšsky snem bez moci, čo všetko sústredilo do rúk vláda.

Bol to puč z milosti demokracii, ktorý sa v priebehu o niečo viac ako mesiaca stal diktatúrou.

Fotografie: Fotolia - Popová Oľga / Patrik Dietrich