Definícia „Kritika čistého rozumu“ (1781)

Na univerzite získava Kant tzv dedičstvometafyziky Lebniza a Wolffa na jednej strane a na druhej strane dedičstvo newtonovskej fyziky. Oba zdroje si navzájom protirečia, pokiaľ ide o ich koncepcie priestoru a času. Záujmom filozofa bolo od samého začiatku nájsť spôsob, ako zosúladiť obe tradície tak, aby by mohli dosiahnuť formuláciu základov poznania, ktoré by zase poskytli pevný základ metafyziky. Toto sa muselo riadiť rovnakou metódou, akú zaviedol Newton v oblasti fyziky. Kritika čistého rozumu je výsledkom týchto rozsiahlych výskumov, ktoré filozofovi zabrali desaťročie práce: v čase vydania diela mal Kant už takmer šesťdesiat rokov.

Kopernikov obrat v druhom vydaní

V roku 1787 Kant publikoval druhé vydanie Kritiky, v ktorej výrazne upravil niektoré koncepcie jeho pôvodného diela. V prológu k druhej publikácii sa odvoláva na vplyv, ktorý dielo spôsobilo, ako „

revolúcia Copernican“, s odkazom na radikálne premeny v oblasti astronómia ktoré svojho času zaviedol Kopernik. Je výraz odkazuje na myšlienku, že dovtedy dve protichodné filozofické tradície, ktorých je Kant dedičom, racionalizmus a empirizmu, hoci zastávali protichodné tézy, obe vychádzali zo spoločného predpokladu.

Naše poznanie malo byť určované predmetmi, takže nič nebolo možné poznať nezávisle od skúsenosti, teda a priori. Kantova stávka z jeho strany spočívala v dosiahnutí základov pre syntetické úsudky a priori, tj. rozsudky, ktoré pridávajú informácie k predmetu, na ktorý sa vzťahujú (neanalytické) bez toho, aby sa uchýlili k skúsenosti.

Revolúcia, ktorú zaviedol filozof v r myslel siAk sú teda možné apriórne syntetické úsudky, je to preto, že to nie je objekt, ktorý určuje naše poznanie, ale naopak, je to subjekt, ktorý tvorí predmety, z transcendentálnych štruktúr subjektivity (ktoré sú samy osebe podmienkami možnosti skúsenosti človek).

intuície a koncepty

Teraz, podľa Kanta, poznávame predmety iba skúsenosťou (a posteriori) a tá sa zasa riadi pravidlá chápania, schopnosť, ktorú treba v subjekte predpokladať skôr, ako mu budú dané predmety, preto priori. Preto o veciach apriori poznáme len to, čo do nich sami vložíme. Nemôžeme ísť za hranice skúseností, predmet nám musí byť daný (pretože sme konečné bytosti, na rozdiel od Boha, ktorého nekonečný intelekt má okamžitú intuíciu vecí a nevyžaduje skúsenosť zmyslové).

Kant dosahuje sútok medzi racionalizmom a empirizmom, ktorý je zhustený v myšlienke, že „intuície (odvodené zo skúsenosti) bez pojmov sú slepé, pojmy bez intuície sú prázdne”.

V tom istom zmysle filozof povie „všetky vedomosti začínajú skúsenosťou, ale nie všetky vedomosti sú z nej odvodené“. Kritika čistého rozumuIde teda o rozsiahly vývoj okolo fakúlt, ktoré nám umožňujú uskutočňovať proces poznania prostredníctvom štruktúr nášho intelektu. (citlivosť, porozumenie a rozum), pričom za východiskový bod berieme skúsenosť, v ktorej dostávame údaje o zmysloch, ktoré dávajú obsah uvedenému štruktúry.

Úloha metafyziky

Problém s metafyzikou je, že môže byť platná len vtedy, keď je obmedzená na analýzu pojmov v logickom zmysle. V metafyzike však existuje nárok na rozšírenie vedomostí. Kantov záujem teda spočíva v nájdení legitímneho použitia čistého rozumu, aby sa metafyzika zakotvila ako veda. Výsledok tohto výskumu Bude to tak, hoci metafyzika nemôže sama produkovať poznanie, pretože presahuje skúsenosť k nej však patrí rád ideí rozumu, totiž idey Ja, Boha a Sveta.

Význam týchto Ideí spočíva v tom, že majú a heuristiky: fungujú ako sprievodcovia, ktorí vedú k porozumeniu, takže môže pokračovať v rozširovaní skutočných vedomostí.

Témy v "Kritike čistého rozumu" (1781)