Pojem v definícii ABC

lilen gomez | feb. 2022
Profesor filozofie

Myšlienka historickej dekadencie

Pojem dekadencia ako charakteristika dejín sa spája so všeobecnou teóriou o zmysle času. Zvyčajne je to podložené koncepciou histórie - typickou pre myslel si Západný – ako vzostupný pokrok; tak, že ak tento pokrok nie je overený podľa očakávaných parametrov, potom sa to považuje za historický pokles.

Opisy období kultúrneho „úpadku“ možno vystopovať až do starovekého Grécka, prezentované v protiklade k ideálu civilizácie. Počas stredoveku sa pojem času ako lineárneho pokroku spája s kresťanskou teleologickou koncepciou, ktorá siaha od vzniku dejín v Genezis až po posledný súd. V modernom empirizme a pozitivizme sa čas chápe ako „univerzálna história“, podľa ktorej sú spoločnosti prirodzene usporiadané smerom k vyššiemu stupňu civilizácie. Udalosti, ktoré predstavovali „regresiu“ v zmysle takejto schémy pokroku, sa teda čítali ako momenty „úpadok“ alebo „pád“ – ako napríklad pád Rímskej ríše – a nie ako premena pomerov historické.

Úpadok civilizácie v Jean-Jacques Rousseau

Zmluvný filozof Jean-Jacques Rousseau (1712-1778) bol jedným z prvých autorov, na ktorých poukázal (vo svojej Rozprave o vzniku a základoch r. nerovnosť medzi ľuďmi), že dekadencia nebola na vonkajšej strane civilizácie, ničila ju zvonku, ale obsahovala jej zárodok od základov. Západná civilizácia atrofovala prirodzené schopnosti človeka, ktorý, keď sa narodil slobodný, žije spútaný reťazami uloženými občianska spoločnosť.

Spoločnosť založená na súkromnom vlastníctve — ktoré sa zrodilo z pôvodného podvodu — premenila človeka na sebeckú, márnivú bytosť, ktorej chamtivosť ho viedla proti blížnym. To znamená, že to z neho urobilo dekadentnú bytosť, ktorá stratila slobodu viazaním sa na svetské statky a potrebu uznania od iných.

Metafyzika ako dekadencia v diele Friedricha Nietzscheho

V jeho filozofia, F. Nietzsche (1844-1900) ide ešte o krok ďalej ako Rousseauov počiatočný kop a poukazuje na to, že metafyziky western je sám o sebe dekadentný, do tej miery, že budova morálny ktorý na ňom spočíva, má jediný účel zamaskovať útlak slabých nad silnými. Dejiny myslenia na Západe vynašli konceptuálny rámec, aby vytvorili racionálnu kalkuláciu vo vzťahu k svetu, aby ho ovládli.

Potom ide o myšlienku, filozofiu, metafyziku alebo morálku, ktorých vykonávanie ohrozuje samotný život, pretože je to jednoducho spôsob, ako nad ním uplatniť moc. V dôsledku toho sa západné myslenie stáva dekadentným, pretože operuje so životom a neustále sa snaží paralyzovať svoju budúcnosť, aby ju mal pod kontrolou, a tak umiera, ochorie.

Dekadencia ako triedny problém

V diele Georga Lukácsa (1885-1971) sa pojem úpadku javí špecificky spojený s úpadkom spoločenská trieda čo zase implikuje úpadok času, ktorý trieda určuje vo svojich kultúrnych formách. Lukács poníma pojem dekadencia teda v priamej súvislosti s literárnou praxou, ako aj s teóriou materializmu historické. Z tejto analýzy, romantizmu Objavuje sa ako prvé vyjadrenie literárnej dekadencie do tej miery, že prevažuje reflexivita básnického ja, a to tak, že jednotlivec je izolovaný od svojho kontextu.

Úpadok sa stotožňuje s úpadkom buržoáznej ideológie, jej rozvoj je v konečnom dôsledku objektívnym výsledkom rozdelenia spoločnosti na triedy.

Bibliografické odkazy

- Sestra. (1998) Myšlienka úpadku v západnej histórii. Barcelona, ​​Andres Bello.

- Salinas, M. (S/F) O koncepte dekadencie u Lukácsa. Čilský archív.

- Fleisner, P. (2007) Rohatých siegfriedov a neveriacich čarodejníc. Pohľad na Nietzscheho odmietanie romantizmu a jeho chválu Carmen. Momenty a šance. Nietzscheovské spisy, č.4-5.