Definícia Humeovej filozofie

Medzi najuznávanejšie diela Davida Huma patrí pojednanie o ľudskej prirodzenosti, publikovaný v roku 1739, a Výskum ľudského chápaniaz roku 1748. Jeho spisy však nepokrývajú len ontologickú a epistemologickú problematiku, ale aj rôzne témy, ako napr politika a náboženstvo.

Veda o ľudskej prirodzenosti

Tak ako pre racionalizmus predstavovala matematika ideál poznania na základe svojich univerzálnych a nevyhnutných úsudkov, pre empirizmus toto miesto obsadili vedy. pozorovanie

charakterizované osobitnými a podmienenými úsudkami. Hume sa domnieval, že podľa experimentálnych metód formulovaných empirizmom bol Newton schopný rekonštruovať fyzikálnu prírodu.

Teraz by teda malo byť možné, rovnakým spôsobom, štúdium ľudskej povahy za rovnakých metodologických predpokladov. Záujmom teda nebolo poznať podstatu človeka, ale študovať ho ako každý iný predmet alebo jav prírody v medziach rozumnej skúsenosti.

Dojmy a predstavy a princíp asociácie

Obsah ľudskej mysle pochádza zo skúsenosti, teda pochádza zo zmyslov. Ak analyzujeme fakty skúseností, nájdeme vnemy, ktoré pozostávajú z dojmov, ktoré keď prichádzajú priamo zmyslov nazývame vnemy (napríklad keď vidíme určité farby a tvary alebo keď počujeme určité zvuky) a keď vychádzajú z nášho vlastného vnútra, nazývame ich odrazovými dojmami (napríklad keď sme v stave smútku alebo z radosť).

Nápady sa odvodzujú z pôvodných vnemov (dojmov), čo sú javy pamäti — keď pochádzajú zo spomínania — alebo z fantázie — keď pochádzajú z predstavivosti —. Rozdiel medzi dojmami a predstavami je v tom, že prvé sú intenzívnejšie alebo živšie.

Všetky ľudské poznatky teda priamo alebo nepriamo pochádzajú z dojmov. Keď si predstavujeme niečo, čo neexistuje, v skutočnosti skladáme pojmy z vecí známych zo skúsenosti. Aby to bolo možné, duch sa riadi zákonmi asociácie medzi myšlienkami (podľa podobnosti, časopriestorovej spojitosti a podľa príčiny a následku).

Z týchto troch prvkov Hume stavia a schémy čo mu umožňuje vysvetliť lešenie ľudského poznania bez toho, aby sa odvolával viac ako na základ skúsenosti. Rozum, ľudský duch, plní len funkciu vykonávania procesu združovania podľa zákonov.

Dôsledky Humovej empirickej teórie

Ako dôsledok humánskej konceptualizácie pôvodu ideí je potrebné poznamenať, že určité pojmy, ako napr. identity podstaty, ja alebo duše, existencia Boha alebo dokonca kauzálnych vzťahov sú len produkty, ktoré ľudská myseľ uvádza do pohybu bez toho, aby mala vonkajšiu realitu. náš myslel si. Idea Boha by bola napríklad taká fiktívna ako myšlienka akejkoľvek mytologickej bytosti alebo myšlienka, ktorú získame predstavou vrch zlata.

Z tohto dôvodu Humova empirická teória radikálne polemizuje so skorším racionalizmom. Teraz treba poznamenať, že aj keď filozof presmeruje možnosť ľudského poznania na skúsenosť a ako Na druhej strane idey charakterizuje ako fikcie, to neznamená, že sa z nich stanú zbytočné fantázie. Ľudský proces, ktorým sa myšlienky skladajú zo skúsenosti, má svoj účel zakotvený v zachovanie života a v jeho praktickom smerovaní. Týmto spôsobom veríme v existenciu látok, na ktoré sa vzťahujú naše predstavy, pretože by nebolo možné žiť ponorený do chaosu nesúrodých vnemov.

Bibliografické odkazy

Carpi, A. (2003). princípy filozofia. Buenos Aires: Glauco.

Giovanni Reale a Dario Antiseri (1992) Dejiny filozofického a vedeckého myslenia. II. Od humanizmu ku Kantovi. (Il pensiero occidentale dalle origini ad oggi. Zväzok II. Editrice La Scuola, Brescia, piate vydanie. 1985), prekl. od Juana Andresa Iglesiasa, Barcelona.

Témy v Humeovej filozofii