Definícia vôle k moci

lilen gomez | jún 2022
Profesor filozofie

Sú to sily, ktoré sa prelínajú a vytvárajú buď rast života, alebo stagnáciu. Vôľa k moci teda pôsobí postupne formovaním a rozkladom postavy toho, čo existuje. Vôľa k moci sa u človeka prejavuje ako a postoj hravé a kreatívne prehodnotenie z morálne hodnoty — to znamená nepretržitej produkcie nových významov — ktoré pre Nietzscheho stelesňovali dekadenciu myslel si západnej.

Vôľa k moci ako interpretácia

Z nietzscheovského hľadiska sa vôľa k moci javí ako spojená s pohyb, ale nie v dôsledku vonkajšej príčiny, ale imanentnej. V tomto zmysle pre filozofa neexistujú žiadne veci pohybované vonkajšími silami, ale polia napätie, v rámci ktorého sú konfigurované mocenské vzťahy, ktoré vo výsledku dávajú odlišné diania. Všetka vôľa zahŕňa túžbu po moci, takže v neustálej zmene nie je žiadna sila, ale dynamické sily. V tomto zmysle sa realita neustále vyvíja a tvárou v tvár tomu pôsobí vôľa k moci vytváranie interpretácií o svete, ktoré sú v spore s inými možnými výklady. Pre praktický život potrebujeme interpretácie, ktoré nám umožnia dať dočasný poriadok neustálemu vývoju reality. Takéto interpretácie súvisia s inými z hľadiska sporných síl. V dôsledku toho podľa Nietzscheho existuje neoddeliteľný vzťah medzi vôľou k moci, interpretáciou (alebo perspektívou) a pravdou, pokiaľ je tá druhá chápaný ako provizórny príkaz, ktorým sa realita chápe z určitého uhla pohľadu v spore s inými možnými výkladmi, z iných vyhliadky. Vôľa k moci je teda to, čo nám umožňuje dať svetu hodnotu prostredníctvom našich interpretácií.

Život a vôľa k moci

Vôľa k moci je to, čo je základom toho, čo existuje, ako imanentný dynamický princíp – teda nie ako silu základný základ, na spôsob konečnej pravdy, ale ako hybná sila ponorená do hmoty, ktorá jej zase dáva zmysel; takže by nepozostávalo ani z fyzickej sily, ani z psychickej sily. V tomto zmysle je to, čo určuje vzťahy medzi stabilitou a rastom, chápané ako zachovanie vôle k moci a nárastu moci, resp.

Vôľa k moci, odkazujúca na život, je spojená s jeho rastom a rozširovaním. Život z nietzscheovskej perspektívy netvorí esenciu metafyziky univerzálny — ako to potvrdili vitalistické prúdy —, to znamená, že nie je definovaný ako konečný základ, ale je skôr špecifickým prípadom vôle k moci. Život je teda nepretržitou produkciou spôsobov života — menovite foriem toho, čo existuje, bez konečného základu —, ktoré prechádzajú sociálnym, politickým a ekonomickým rámcom. Keď vôľa k moci namiesto rozširovania života ho zachováva, stáva sa chorou vôľou k moci, ktorá smeruje k dekadencii.

Táto téza spolu s pojmom tzv ultraman chápaný ako „nadčlovek“, to stálo filozofa osvojenie si jeho myšlienok ako súčasti ideológie národného socializmu. Treba však poznamenať, že pojem vôle k moci spojený s rozšírením vitálneho v žiadnom prípade neodkazuje k územnej expanzii, ako to navrhovala Tretia ríša, ktorej protipólom bola smrť miliónov bytostí ľudí. Nietzscheovský koncepčný rámec sa naopak odvoláva na životne dôležitú prax, ktorá znovu potvrdzuje život a v tomto v zmysle, neustále vytvára nové formy, na rozdiel od opätovného potvrdzovania smrti (ako to urobil napr. a nacizmu).