Pojem v definícii ABC

Spoluhláska je zvukom Jazyk orálny, ktorý sa vytvára uzavretím alebo zúžením hlasového traktu pri kontakte s orgánmi spojenými s kĺb spôsobujúce zvukové turbulencie. Inými slovami, spoluhláska je typ texty piesní abecedy.

Slovo súhláska v latinčine znamená „znieť spolu s“ a súvisí s myšlienkou, že spoluhlásky samy osebe nemajú. znejú samy, ale vždy ich musí sprevádzať jedna alebo viac samohlások - druhý druh písmen -, ktoré majú mať význam. To sa deje presnejšie v španielskom jazyku, pretože v iných jazykoch existujú slová, ktorým chýbajú samohlásky.

Spoluhlásky španielskeho jazyka sú: B, C, D, F, G, H, J, K, L, M, N, Ñ, P, Q, R, S, T, V, W, X, Y a Z.

Každá spoluhláska sa vyznačuje črty rozlišujúce, ktoré ho ako také definujú a ktoré sú typické pre každý jazyk na svete. Sú to: spôsob artikulácie ( kritérium je podľa toho, ako prúd z vzduch), bod artikulácie (podľa miesta v ústnom trakte, kde sa vyskytuje vzduchová prekážka), spôsob fonácie (spôsob, akým vibrácie hlasiviek), VOT (alebo „čas nástupu hlasu“, tj. čas oneskorenia fonácie), ťahový mechanizmus, dĺžka a

sila artikulačné.

Vo výslovnosti spoluhlások existujú rôzne typy artikulácie, ktoré môžu byť: labiálne (bilabiálne, retulárne, labio-alveolárne alebo labiodentálne), vencovité (linguolabiálne, medzizubné, zubné, alveolárne, apikálne, laminárne, postalveolárne, alveolo-palatálne, retroflex), chrbtová (palatal, lip-palatal, velar, uvular, uvular-epiglottal), radikál (pharyngal, epiglottus-pharyngal, epiglotal) a glottal.

Výsledkom spojenia spoluhlások a samohlások je každé slovo od najjednoduchšieho po najkomplexnejšie, a teda budova viet.

Témy v Spoluhláske