Filozofická esej o smrti

Filozofická esej o smrti

Čo je smrť a prečo musí existovať?

Smrť je jednou z veľkých tajomstiev predkov, na ktoré sa vzťahuje naša druhov Bojuje sa od počiatku civilizácie. A je to záhada, pretože hoci sme s tým lepšie bojovali ruka v ruke Veda a technikaStále vlastne nevieme, čo to je, čo sa stane po tom, aké to má vysvetlenie. Možno aj preto to často nechceme ani menovať a používame rôzne eufemizmy, prezývky a zvraty.

Všetci vieme, čo je to zomrieť: všetci živé bytosti skôr či neskôr to musia urobiť, hoci sa zdá, že len ľudská bytosť si to tragicky uvedomuje. Veda definuje umieranie ako zastavenie životných funkcií organizmu, teda keď je jeho krehká rovnováha vnútorné je navždy zlomené a sú viditeľné fyzikálne, chemické a biologické procesy, ktoré sa v ňom odohrali prerušené.

V tomto zmysle umieranie nie je nič iné ako veľmi rýchly prechod zo stavu poriadku (homeostázy) k poruche (entropii). Podľa tejto vízie sú živé bytosti sústavami neustále ohrozenými nerovnováhou, ako napríklad povrazochodci na povraze, ktorý je čoraz tenší.

Iné disciplíny majú tiež svoje vysvetlenie smrti: podľa väčšiny náboženstva a doktríny Nový vekZomrieť znamená podniknúť cestu, prechod do iných dimenzií bytia. To zahŕňa opustenie tela a priľnutie k nesmrteľnej, večnej časti nás samých, ktorú niektorí nazývajú „duša“, „duch“ alebo „energia“.

To všetko možno interpretovať ako formu skepticizmu pred myšlienkou úplného a úplného zmiznutia jednotlivca. Ako je možné – pýtajú sa náboženstvá – že z existencie tak komplexnej, tak bohatej na nuansy, takej hlbokej, ako je ľudská existencia, nezostalo nič? Nie, v nás musí byť niečo, čo je večné, ako je večný Boh, a čo na konci nášho času nejakým spôsobom presahuje. Musí tam byť a zmyselnásledné v existencii.

Dilema o existencii smrti

Doteraz sme celkom úspešne definovali, čo je to zomrieť, ale nie, čo to je zomrieť. Je to štát? Z nejakého miesta? Od entity? Existuje smrť? Nie je ľahké na ne odpovedať. Vieme, že smrť je pozorovateľný jav, pretože sme ju videli u iných: V ideálnom prípade mladí ľudia uvidia umierať našich predchodcov a naši potomkovia nás uvidia umierať U.S. Ale o vlastnej smrti vieme veľmi málo. Je to niečo, čo sa dá zažiť?

Zážitok – súhlasme – je niečo, čo žijeme, ktoré si ukladáme do pamäte a ktoré môžeme vyvolať, vyvolať a odovzdať tretím stranám. Aj keď smrť je skutočne niečo, čo zažijeme, nie je to niečo, čo si môžeme neskôr pripomenúť alebo odovzdať iným, pretože už tam jednoducho nebudeme, aby sme to urobili. Naša sociálna prítomnosť bude prerušená, už sa nebudeme môcť spojiť s ostatnými. A toto radikálne odpojenie, aj keď nepreruší aj našu psychologickú kontinuitu (ako sľubujú niektoré náboženstvá), vyzerá veľmi ako slepá ulička.

Najbližší zážitok smrti, ktorý bežne máme, je spánok. To znamená, že činnosť spánku. Všetci sme zažili rozmazanie vedomia, ktoré vedie do sveta snov, a vieme, že v Niekedy táto skúsenosť prázdnoty nemusí byť plná snov a fantázií, ale jednoducho byť akýkoľvek. Bezvedomie. Absencia sebavnímania. Nikto si počas spánku neuvedomuje seba a svoje okolie, no zároveň sa spánku oddáva s plnou istotou, že sa znova zobudíte (aj keď nie, čo je často a možnosť). Tak prečo nám spánok nespôsobuje rovnaké utrpenie, aké nám spôsobuje smrť?

Možno práve preto, že sen je dočasné, prenosné, rozprávateľné odpojenie. Keď sa zobudíme, môžeme povedať, čo sa nám snívalo, alebo sa môžeme porozprávať o tom, ako sme zaspali, a znova sa spojiť s príbehom o sebe, ktorý je spomienkou. Môžeme si však byť istí, že osoba, ktorá išla spať, je presne tá istá osoba, ktorá sa prebúdza? Čo nám umožňuje prekonať to obdobie prázdnoty a vrátiť sa do normálu? Dôvodom je, že sen nás nekončí, iba nás prerušuje: aj keď osoba, ktorá išla spať, nie je práve tá ktorý sa prebudí, má pocit psychologickej kontinuity, osobného rozprávania, ktoré spájame s tým, že sme nažive, s existujú.

Urobme myšlienkový experiment: Predpokladajme, že spíme dlho – ako postava z rozprávky, Rip Van Winkle – a zobudíme sa o pätnásť rokov. Veci okolo nás sa nepochybne zmenili: mnohí z našich blízkych už nebudú alebo už nebudú rovnakí, ba dokonca naše telo počas spánku zostarne, takže už ani fyzicky nebudeme rovnakí, ako keď ideme spať spať.

A predsa môžeme povedať, že sme stále sami sebou, pretože príbeh o tom, čo sme zažili, je stále uložený v našej pamäti a pretože môžeme nájsť tretie strany, ktorým môžeme tento príbeh odovzdať. Sme do značnej miery naratívne bytosti: naša predstava o existencii závisí od možnosti povedať, čo sme zažili.

Ľudia, ktorí trpia drastickou a radikálnou amnéziou, sú akosi odlišní ľudia, aj keď ich telo zostáva rovnaké a ich existencia nebola nikdy prerušená. Ale urobme ďalší myšlienkový experiment. Predpokladajme, že vysoko pokročilá technológia klonovania nám umožňuje vytvárať telá identické s našimi a „kopírovať“ naše spomienky a našu osobnosť do ich mozgu. Keď teda musíme zomrieť, z laboratória sa môže objaviť mladšia a zdravšia verzia, ktorá zaujme naše miesto, ako nič iné. Znamená to, že sme nesmrteľní?

Zdá sa, že odpoveď je nie, pretože len iní zažijú našu nesmrteľnosť: po sebe idúce verzie nás vždy budú povedať im, čo sa stalo, a zachovať našu pamäť, ale tú jedinečnú verziu, ktorou sme my, ten neopakovateľný a jedinečný jedinec, ktorý obýva naše telo, bude mať mŕtvy. A v tomto zmysle sú naše klony skutočne tou istou osobou ako my, alebo sú to skôr odlišní ľudia, ktorí nesú to isté softvér, teda rovnaký spôsob myslenia a rovnaké spomienky?

Nezodpovedaná otázka

Smrť sa na záver zdá byť definitívnym prerušením osobného príbehu: nie koniec zápletky, ale koniec príbehu. rozprávač príbehov. Presne to je trápne: jeho nekomunikovateľnosť, jeho neschopnosť stať sa v zážitku, teda v jeho schopnosti kontrolovať vlastný príbeh, ktorý organizuje našu existenciu.

Smrť je v konečnom dôsledku imaginárny priestor: mentálne miesto, ktoré si môžeme predstaviť vždy, keď sme od neho ďaleko, teda vždy, keď sme nažive. Alebo nanajvýš môže ísť o jav, ktorý sa odohráva za našim chrbtom, ako potvrdil Epikuros: „smrť je chiméra, pretože keď som, nie je; a keď je ona, nie som tam."

Referencie:

• "Esej" v WIkipedia.
• "Smrť" v Wikipedia.
• "Význam smrti" od Flora Hernándeza v Univerzitný digitálny časopis z Národnej autonómnej univerzity v Mexiku (UNAM).
• "Čo je to smrť, presne?" na Scientific American.
• "Definícia smrti" v Stanfordská encyklopédia filozofie.
• "Smrť" v Encyclopaedia Britannica.

čo je esej?

The test je to a literárny žáner, ktorej text sa vyznačuje tým, že je písaný v próze a voľne sa venuje konkrétnej téme, pričom využíva tzv argumenty a uznanie autora, ako aj literárne a básnické prostriedky, ktoré umožňujú dielo skrášliť a zvýrazniť jeho estetické črty. Považuje sa za žáner zrodený v európskej renesancii, ovocie predovšetkým z pera francúzskeho spisovateľa Michela de Montaigne (1533-1592), a že sa v priebehu storočí stal najpoužívanejším formátom na vyjadrenie myšlienok v štruktúrovanom, didaktickom a formálne.

Nasledujte s: