5 Príklady monológu o právach dieťaťa

An monológ o práva detí Ide o prejav, v ktorom jeden účastník hovorí sám so sebou alebo s neprítomným partnerom, aby sa zamyslel nad zákonmi, ktoré sú potrebné na ochranu detí.

The monológ smeruje sama k sebe, ale je adresovaná aj čitateľom či publiku. Prostredníctvom tohto typu reči sa získavajú informácie o pocitoch a myšlienkach postavy, ktorá vykoná to a umožní vám spojiť sa s vašou psychológiou a spôsobom, ako vidieť svet autentickejšie a bez zábran.

Monológy možno nájsť v mnohých literárnych žánroch, ako napr poézia,​ rozprávka, test, divadelné hry,​ novinový článok, román. Líši sa od dialóg, pretože v tejto komunikácii dochádza medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi.

Podľa diela, ktorého je súčasťou a výrazových zámerov, existujú tri typy monológov:

Príklady monológu o právach dieťaťa

1. „Práva práva“, Hugo Midón (2004). V tejto piesni z hry pokrivené práva, znak odkazuje na právo na rovnosť, ktorú majú deti bez ohľadu na sociálny či etnický pôvod, jazyk, náboženstvo, názory či národnosť. Súvisí to s článkom 2 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa.

ja
Pozeráme sa na ten istý mesiac
Hľadáme rovnakú lásku
smejeme sa rovnako
Trpíme rovnakým kašľom

Dávajú nám rovnaké vakcíny
Na tie isté osýpky
Hovoríme rovnakým jazykom
rovnakým hlasom

Refrén
Nie som lepší ako ktokoľvek iný
A nikto nie je lepší ako ja
Preto to mám rovnako
Práva, ktoré máte

II
Spievame rovnakú hymnu
s rovnakým srdcom
Máme rovnaké zákony
rovnaká ústava

Kráčame po tej istej zemi
máme rovnaké slnko
Prepichneme ten istý zemiak
s rovnakou vidličkou

1. Výpis z Dieťa, od Julesa Vallesa (1989). V tomto románe sa hlavný hrdina Jacques Vingtras (ktorého príbeh je odrazom autorovho života) zamýšľa nad právom detí na ochranu pred zneužívania (článok 19 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa), po tom, čo sa sám stal obeťou tohto činu počas svojho detstva a časti dospievania.

Nemám sa sťažovať. Nemám na svedomí ani ošúchaný mramor. Raz mi otec dal tridsať centov, aby som si kúpil zošit, ktorý stál dvadsaťdeväť. Penny som si nechal. Toto bol môj jediný prešľap. (...) Keby som išiel do Paríža, znova! Po odchode z väzenia by som si aj tak podal ruku. (...) A dobre. Strávim tu svoj čas a potom pôjdem do Paríža, a keď tam budem, nebudem skrývať, že som bol vo väzení.
zakričím to! Budem hájiť PRÁVA DIEŤAŤA, ako ostatné ĽUDSKÉ PRÁVA.

Opýtam sa, či majú rodičia slobodu života a smrti nad telom a dušou svojho dieťaťa; ak má pán Vingtras právo ma umučiť za to, že som sa bál mizernej práce (...). Paríž! Oh, milujem ju! Vnímam tlačiareň a noviny, slobodu brániť sa a sympatie k rebelom. Myšlienka Paríža ma v ten deň zachránila pred povrazom.

1. Výňatok z „Práva globalizovaného dieťaťa“ od Susany Dalle Mura (2011). V tomto článku sa autor zamýšľa nad novými problémami, ktoré útočia na práva detí v ére globalizácie.

(...) Všetko, čo sa doteraz urobilo, je nedostatočné a zmrzačujúce pre primeranú ochranu detí v globalizovanej spoločnosti, keďže sa objavujú nové problémy, ktoré s tým súvisia. Bolo by potrebné vizualizovať súčasné problémy tejto vekovej skupiny s konkrétnym plánovaním z hľadiska verejných politík s uvažovaním o ich súčasnej a budúcej situácii.

(...) Dnes musíme viac ako kedykoľvek predtým chrániť detstvo vo všetkých jeho formách a zemepisných šírkach, pričom v realite faktov musíme rozpoznať jeho práva: na zdravie, na vzdelanie, na bývanie, na rodinu, na národnosť, na identitu, nepracovať vo veku skoro. Všetky práva porušované ako v medzinárodnom spoločenstve, tak aj u nás a v provincii.

(...) Zmeniť musíme ľudí a veci, nie zákony. Máme deklarácie, dohovory, protokoly a zákony na medzinárodnej, národnej a provinčnej úrovni. Na zmenu reality však chýbajú hodnoty a občianske povedomie. Všetci hovoria o zmene, aby sa nič nezmenilo a nezmenilo, ale iba v normách a nie v skutočnosti. V politikách pre deti potrebujeme viac odpovedí a menej reči. Vyššia efektivita a angažovanosť celej spoločnosti pri využívaní dostupných zdrojov a lepšia pripravenosť čeliť každodenným problémom detí a dospievajúcich. Je jasné, že deti nedávajú svoj názor ani hlas. Sú preto v sociálnych prioritách permanentne marginalizovaní?

Detstvo je budúcnosťou krajiny, ktorá je bez zdravia a vzdelania vystavená pohromám ranej detskej práce, obchodovania s ľuďmi, droga, delikvencia, chudoba, podvýživa, násilie, beznádej a nedostatok rodinných a sociálnych hodnôt, nemá budúcnosť hodný.

Chránené detstvo v celej svojej šírke a nevyhnutnosti bude môcť prekvitať a prinášať plodné ovocie pre spoločenstvo, kde sa rozvinie. Argentína zobuď sa!

1. „Kto pomenoval mesiac“ od Mirty Goldbergovej (1994). V tejto básni patriacej ku knihe Nový Tailwind I, básnický subjekt reflektuje právo na meno a štátnu príslušnosť (článok 7 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa).

Kto pomenoval mesiac?
Mohla to byť lagúna,
že z toho, že som ju toľko videl v noci
rozhodol sa jej zavolať mesiac?

Kto pomenoval slona?
Mohol to byť strážca,
deň, keď som kráčal po tábore?

Kto pomenoval ruže?
Kto pomenúva veci?

Myslím na to každý deň.
Existuje muž menom Menný
kto dostane mená z Nombrerie?

Alebo sa piesok sám rozhodol nazvať sa pieskom
a more sa práve rozhodlo nazývať sa morom?

ako bude?
(Mám šťastie
dal mi meno
moja mama.)

1. Výňatok z „Pozrite sa a uvidíte“, od Sergia Kerna (1997). V tomto príbehu sa rozprávač zamýšľa nad právom postihnutých detí na vzdelanie a odvoláva sa na článok 23 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa.

III
Teraz idem do školy a neustále prší. A zdá sa, že kvapky explodujú ako vianočné petardy v plastovom pilote, ktorý mi nasadil môj otec.
Dnes príde ten, čo robí knihy a myslím, že zmokne, ak nebude mať pilota ako ja.
Môj otec mi povedal, že môj pilot je žltý plast. A rozprával mi o mnohých
veci, ktoré sú žlté. Banány sú žlté. Zrelé citróny sú žlté. Sú tam žlté slivky. Strecha taxíkov je žltá (...).

v
Všetci stíchli. Zdá sa, že prišiel muž, ktorý vyrába knihy. Povedal nám svoje meno a začal hovoriť o tom, keď bol ešte dieťa. Zdá sa, že aj jeho otec robil knihy.
Teraz začne rozprávať, ako vidí veci. Ako sa na ne pozeráte a potom ich kreslíte? Hovorte o farbách, ktoré majú veci po daždi. Už sa mi zdalo, že po daždi sa niečo také muselo stať. Pretože všetko je čerstvo umyté. Je to logické!
Teraz hovoríte o tom, akú farbu majú veci, keď hrdzavejú. Idem sa opýtať otca, prečo veci hrdzavejú.
Teraz hovorí, že nám bude čítať nejaké príbehy. Ale čo sú príbehy, ktoré nenapísal. Hovorí, že nám bude čítať príbehy, ktoré sa mu veľmi páčili (...).

7
Teraz dočítal rozprávky a hovorí nám, že nás bude kresliť na tabuľu, aby sme videli, ako kreslí. (Myslím, že nastal čas na to, aby ukázal, čo robí.) A on nám hovorí, aby sme začali kresliť sami, kým on bude kresliť. No zdá sa, že chlapci priniesli na remízu všetko. Už nás na to upozorňovali, tak som doniesol aj svoje.

viii
(...) Muž, ktorý vyrába knihy, nám povedal, že si môžeme kresliť, čo chceme, a že to nemusí byť z príbehov, ktoré čítal. Že robíme čokoľvek, čokoľvek sa nám páči.
Ale idem vymodelovať do hliny postavy z príbehu o príšerách, ktoré chodia do školy, ktoré nám čítal. Pretože ma to rozosmialo.
(...) Potom začnem vyrábať Múmiu a je to opäť jednoduché, pretože nemá šaty ani plášť. Potom robím Draculu, ale nemôžem nájsť tesáky. Nepamätám si, či som to už urobil alebo nie. A na záver sa vraciam k Frankensteinovi. Hlavu so skrutkami v ušiach som už vyrobil. Zdvihol som mu nohy a položil som ho vedľa múmie a Draculu, ktorí tiež ležali. Teraz jej hnetiem ručičky. Jeden som si naň už dal a bolo to perfektné. Konečne som s druhou rukou. Nie je tam žiadny hluk na kriedu. Stávkový kancelár prestal kresliť na tabuľu a hovorí, že sa príde pozrieť, čo sme urobili.

IX
Zdá sa, že prichádza priamo na náš stôl. Pokračuje v rozhovore s iným pánom, ktorý ho sem priviedol. Druhý pán mu hovorí: "Pozri sa, čo urobilo toto malé slepé dievča na základe toho, o čom si hovoril a čítal."
(Ja som slepý.) Ale nemám rád, keď ma tak nazývajú. Ak ma nazývajú slepým, je to v poriadku. Môj otec hovorí, že veci treba nazývať menom a hotovo.
Zdá sa, že muž, ktorý vyrába knihy, onemel. Potom počujem, ako mu ten druhý hovorí: „Mimochodom, nepovedali sme ti, že medzi deťmi sú slepci.
Pretože ak nie, nehovorili by ste o tom, o čom ste hovorili, ani by ste nekreslili, čo ste nakreslili.“ A začne vysvetľovať, že ide o pilotný plán (ako môj žltý pilot?), aby tí, ktorí
sme slepí, buďme viac spolu s deťmi, ktoré nie sú.
Čokoláda do správ. Otec mi všetko vysvetlil.
Ale ten, čo robí knihy, ho už nepočúva a pýta sa ma, ako sa volám.
–Ximena –Poviem a pridám –Ximena s „X“.
A potom sa ten, čo robí knihy, začne so mnou rozprávať o všetkom s „x“ a ja vybuchnem do smiechu a on tiež a učím ju tiež.
Potom sa pán kníh začne pozerať na Múmiu a Draculu a povie mi, že ich miluje a ja sa smejem ešte viac.
A hovorí mi, že ten Frankenstein, ktorý som urobil, sa mu zdá neuveriteľný. A ja krútim hlavou na druhú stranu, lebo som z toho trochu v rozpakoch. A hovorí mi, že on sám, keďže je bacuľatý, je totožný s mojím Frankensteinom.
A myslím na šťastie človeka, ktorý robí knihy. S tými skrutkami v hlave a zjedením všetkých „s“ by sa ešte mohol naučiť robiť knihy (...).

Môže vám slúžiť: