Pojem v definícii ABC

lilen gomez | júla 2022
Profesor filozofie

Historický pôvod gréckej tragédie

Tragédia ako umelecký žáner má pôvod v Aténach okolo 6. storočia pred Kristom. C., ktorá dosiahla svoj vrchol najväčšej nádhery v V. storočí pred Kristom. C., od ktorej sa začína jej úpadok. Ide o výraz, ktorý sa rozvíja v kontexte o policajti, mesto, keď sa skonsolidujú určité materiálne podmienky.

Na jednej strane v občiansko-náboženskej rovine zažil aténsky verejný život a podnebie slobody a autonómie, ktorá bola vyjadrená slávnostným spôsobom. Tento zmysel pre slávnosť súvisel so vzťahom dôvernosti s bohmi: náboženský život nie tvorili sféru oddelenú od verejného, ​​profánneho života, no medzi nimi existovalo bezprostredné spojenie. Od začlenenia postavy Dionýza do panteónu, Atény vytvárajú priestor na ponúkanie oslavných večierkov na jeho uctievanie; takým spôsobom, že na dionýzskych slávnostiach sa kultová sila vyzdvihuje ako výrazný prvok aténskeho občianskeho telesa.

Na druhej strane v poeticko-diskurznej rovine festivaly vnášajú rozhodujúci prvok vo vývoji tragédie: pojem drámy, podporený mimésis, teda imitáciou.

Po tretie, Dionýzske slávnosti otvárajú priestor pre občianske stretnutie, ktoré bude podmienkou rozvoja divadlo, ako priestor, v ktorom sa jednotlivci zhromažďujú, aby o niečom uvažovali. Súbeh týchto troch podmienok — zmysel pre slávnosť, poetický prvok mimésis a infraštruktúry divadelná — je vhodným východiskom pre vývoj gréckej tragédie.

štruktúra gréckej tragédie

Dramatická štruktúra tragédie obsahuje rôzne prvky: začína prológom, v ktorom sa zhrnutie deja diela, ukazujúce minulosť tragického hrdinu — ktorý v nej hrá — až do dosiahnutia jeho Súčasnosť.

Potom pokračuje spev zboru (párodos), z ktorého vznikajú epizódy, z ktorých sa artikuluje dej, reprezentovaný hercami. Zbor počas predstavenia vedie dialógy s postavami, vyjadruje ich myšlienky a zasahuje medzi jednotlivými epizódami, aby nastavil kurz dramatický konania, pomocou myšlienok filozofického a morálny. Zbor a hrdina striedavo spievajú a recitujú, čím odhaľujú debatu zoči-voči určitej konfliktnej otázke (agon), akou je prestúpenie pravidlo, pomsta, spravodlivosť atď. Nakoniec sa tragédia končí exodom (exodos), po poslednej epizóde, v ktorej si hrdina uvedomí svoje vlastné zodpovednosť o predchádzajúcich udalostiach.

Aischylos, Sofokles a Euripides boli autormi uznávanými ako referenti gréckeho tragického žánru v celej histórii. Medzi najparadigmatickejšie tragické diela môžeme spomenúť Promethea zviazaného od Aischyla; Antigona a kráľ Oidipus od Sofokla; alebo Medea od Euripida.

Sociálna funkcia tragédie

Vo svojej Poetike Aristoteles (384 pred Kr. c. - 322 pred Kr C.) poukazuje na „pedagogickú“ funkciu tragédie, cez prvky mimésis a katarzia. Charakteristickým formálnym znakom tragédie je stvárnenie napodobňovaním (mimésis) deja, ktorý cez súcit a hrôza, ktoré to v divákovi vzbudzuje, vyvoláva pocit oslobodenia od takýchto vnemov (katarzia). Tragédia napodobňuje akciu — ktorú vykonávajú postavy —, ktorej vierohodnosť spočíva v tom, že následnosť činov je racionálne nevyhnutná, vzhľadom na jej štruktúru. Ako dej postupuje, odhaľuje sa zlo, ktoré pozostáva z racionálneho výsledku akcie tragického hrdinu nevyhnutne vykonal a že nevyhnutne najskôr utrpí osoba.

Utrpenie hrdinu privádza diváka cez stotožnenie sa s ním k pocitu strachu, že sa mu to stane v jeho tele. Takýto strach v ňom vyvoláva ľútosť nad hrdinom a následne pociťuje túžbu vyhnúť sa zlu. Stáva sa teda, že s touto túžbou dochádza k morálnej premene diváka, ktorá smeruje napravte vášne, ktoré by ho priviedli k takému nešťastiu, aké pozoruje pri utrpení hrdinu tragický.

V tom spočíva katarzná hodnota tragédie, ktorá sa premieta do praktickej a politickej hodnoty, keďže provokuje a učenie pre život v divákovi. Takéto učenie je možné len s ohľadom na estetickú vzdialenosť, ktorá oddeľuje diváka od činov, ktoré napodobňuje tragédia, pretože ak by sa kontemplatívna vzdialenosť zrušila, nemohla by nastať katarzia, ale iba a senzácia strachu.