Definícia sociálneho faktu v Durkheime

Sociálny fakt je základným pojmom v oblasti sociológia a z antropológie Sociálnej. Rozvíjal ju francúzsky sociológ Émile Durkheim (1858-1917) počas celej svojej tvorby.

Charakteristika sociálnej skutočnosti

Exteriérnosť sociálneho faktu sa vzťahuje na jeho objektívny rozmer, na základe ktorého sa konštituuje reality s entitou, ktorá nie je odvodená z biologickej alebo psychickej konformácie jednotlivcov, ktorí ju vložili na ceste. Základy sociálneho faktu presahujú jednotlivca — ako biologickú a psychologickú jednotku —, nezávisia od a povedomie alebo individuálnej vôle a v tomto zmysle sú „mimo“ nej. Z rovnakého dôvodu sociálne fakty nie sú výsledkom konkrétneho konania, ale skôr zodpovedajú kolektívnym spôsobom konania a správania.

myslel siktoré sa dedia z generácie na generáciu. Do tej miery, do akej je sociálna skutočnosť pre jednotlivca vonkajšia, je pre jednotlivé subjekty preexistujúca a potom pôsobí ako podmieňujúci faktor ich správania v rámci spoločnosti. V dôsledku toho sociálny fakt nie je odvodený od jednotlivcov, ale ich predchádza a väčšina z nich si ho internalizuje.

Čo charakterizuje ako Sociálnej skutočnosťou nie je jej pravidelnosť štatistiky, teda faktografických údajov, ktorými je súčet individuálnych vôle, ktoré sa v ňom zhodujú, no skôr sa vyznačuje reagovaním na kolektívne vzorce. Všeobecnosť je daná samotnou definíciou sociálneho faktu, nakoľko pozostáva zo spôsobu vykonávania vecí nezávislých od jeho konkrétne prejavy, ktoré sa —na druhej strane — môžu medzi sebou líšiť, hoci medzi sebou zachovávajú pravidelnosť oni.

Napokon sú sociálne fakty charakterizované ako donucovacie, pretože pozostávajú z reprezentácií, spôsobov cítenia a konania, ktoré sú jednotlivcom uložené a nevyplývajú z ich konkrétnych sklonov, ale naopak. V tomto zmysle sociálne funguje ako obmedzenie individuálnej povahy, pokiaľ určuje prax jednotlivcov v rámci skupiny. Tvárou v tvár takémuto nátlaku môžu subjekty klásť väčší či menší stupeň odporu.

Kritika Durkheimovej perspektívy

Durkheimovská perspektíva sociálneho faktu podľa kritérií nezávislosti, externality a povinnosti – ako ju prezentoval vo svojej práci Pravidlá sociologickej metódy (1895) – bol kritizovaný, pretože by znamenal redukciu sociálnych aktérov tvárou v tvár sociálnej realite, ktorá ich úplne určuje. Proti tomu stojí za povšimnutie metodologická povaha práce, na základe ktorej autor prezentuje znaky, ktoré umožňujú identifikovať sociálny fakt v rámci procesu výskumu, skôr než poskytnúť jeho úplnú definíciu v ontologickom zmysle — menovite, z čoho bytostne alebo existenčne pozostáva, alebo aké sú jeho hlboké príčiny —.

Vo svojej práci Základné formy náboženského života (1912), Durkheim skúma mechanizmy, ktoré sú základom integrácia moderných spoločností, pričom si kladieme otázku čo posvätný nielen ako podstatný prvok náboženského faktu, ale aj ako a výraz paradigmatický, ktorý robí inštitucionalitu spoločenského života vo všeobecnosti prostredníctvom systémov viery.

Existuje teda vzťah vzájomnej reciprocity medzi oblasťou posvätného a oblasťou spoločenskou. V tejto línii je možné interpretovať tento vzťah ako základ toho, na čo poukázal Durkheim pod kategórii spoločenskej skutočnosti — aj keď medzi prístupom autora v každom z týchto diel sú rozdiely — a v tomto Bolo by to spojenie, ktoré predznamenáva reprezentácie a činy členov v rámci skupiny Sociálnej.

Bibliografia

Vázquez Gutiérrez, J. P. (2012). Koncepcia sociálneho faktu v Durkheime: Od materiálnej reality k svetu kolektívnych reprezentácií. Politika a spoločnosť, roč. 49, (2), s. 331-351.